Koncom roka 2025 sme si dopriali to, na čo sa celý rok tešíme: spojili sme všetky moduly do jednej veľkej trate. Pre niekoho len skladanie káblov a kadečoho ďalšieho, pre nás sviatok modulovej železnice.
Stretnutie prebiehalo od 2. do 30. decembra 2025 v škole na Krásnohorskej v bratislavskej Petržalke. Dva regulárne krúžky sme venovali samotnej stavbe trate. Montovali sa nohy na moduly, zapájali káble, pripravovali telefonické spojenie medzi stanicami a dolaďovali všetky technické detaily, aby do seba jednotlivé časti trate zapadli.
Po pár hodinách bola trať pripravená na jazdenie. Kto už dakedy staval modulovku vie, že je to ako spájať veľké puzzle a každá chyba sa neskôr prejaví. O to väčšia radosť je, keď sa po pár hodinách práce rozbehol prvý skúšobný rušeň a železnica začala fungovať.
A potom prišli najočakávanejšie dni aneb celodenné jazdenie počas dvoch víkendov. Jeden z nich vyšiel na obdobie po Vianociach, takže kto dostal pod stromček nový rušeň, mohol ho hneď preveriť na skoro 40-metrovej trati.
Atmosféra bola výborná. Striedali sa služby a riešili sa meškania. A teraz vám rozpoviem pár príhod.
Rýchlik s najvyššou prioritou
Hneď prvý deň sa medzi niektorými účastníkmi ozývalo tiché hundranie. Jeden z rušňovodičov mal totiž „neobyčajné“ šťastie a opakovane dostával na starosť rýchlik s najvyššiu prioritu. Samozrejme, že sa naokolo frflalo a komentovalo.
„Najnu…pokojnejšia“ stanica na trati – Lednické Rovne
Stanica Lednické Rovne patrila medzi tie pokojnejšie. Väčšinu času sa tam toho veľa nedialo a jediným spestrením bolo nakladanie a vykladanie nákladu približne každých päť hodín herného času. Jeden z výpravcov priznal, že je to poriadna nuda. Aj toto patrí k reálnej prevádzke železnice.
Veľká koncová stanica – UNS
Úplne iný charakter mala stanica Uns. Jedna z hlavných a zároveň koncových staníc celej trate bola prakticky neustále v pohybe. Príchody, odchody, posuny, obehy súprav, telefonáty so susednými stanicami tu sa človek nenudil ani minútu.
Posledný deň sa tam vystriedali viacerí službukonajúci a bol to poriadny chaos. Vlaky prichádzali, odchádzali, posunovalo sa, telefonovalo. Napriek všetkému sa to zvládlo bez „nehody“. Skúsenosť potvrdila, že na takúto stanicu je ideálne ísť až po pár dňoch jazdenia, keď už človek presne vie, čo a ako funguje.
Tešíme na ďalšie spoločné stavanie a jazdenie.